Bekim Aziri – ísť vytrvalo za svojím cieľom

Pezinčan Bekim Aziri (27), raper, ktorý svoje meno „zdedil“ po otcovi pochádzajúceho z Albánska, je mužským protipólom Mariky Gombitovej. Najznámejšej slovenskej ženy na invalidnom vozíku. S jeho menom sú okrem repu spojené aj ďalšie aktivity – stand up comedy, (on sám hovorí, že je to v jeho podaní niekedy skôr sit down tragedy), cestovateľ, zabávač (často na vlastný účet). Neprajníci mu hlavne na sociálnych sieťach dávajú iné, aj hanlivé prívlastky. Aj také, z ktorých sa aj monitor sfarbí na červeno.

• Nazeranie na svet zakódované v génoch

Bekim Aziri si takéto pre neho vraj nepodstatné veci neberie k srdcu. Ako vraví: „Ja okolie neriešim, lebo okolie rieši mňa.“ Raz sa o svojich neprajníkoch vyjadril, že sú proste ľudia, ktorí závidia slepému aj tmu. A to je smiešne, úbohé.

Bekiho životnú filozofiu nenarúšajú ani negatívne reakcie niektorých ľudí na to, čo robí, ako sa prejavuje na verejnosti, aké aktivity vyvíja. On proste robí to, čo mu prináša radosť, spokojnosť, prípadne to, čo prináša radosť ľuďom okolo neho.

Takéto nazeranie na svet má zakódované v génoch. Nevyprchalo z neho ani po tragickom úraze v roku 2005. Bekim po vypočutí svojej diagnózy nikdy neplakal nad svojím osudom, nezaťažoval si myseľ negatívnym myšlienkami. Úvahy typu – prečo sa to stalo práve mne, ako budem teraz žiť… – mu hlavou nikdy nelietali. To boli a sú pre neho nič neriešiace postoje, ktoré nezmenia realitu. Preto sa nimi nie je potrebné zaoberať. Pozerať sa musíme stále len dopredu. A to je zrejme jeho životné krédo.

• Bekim mal prekogníciu, no ignoroval ju

Vetou, ktorá odznela počas jedného jeho verejného vystúpenia, sa však vráťme do 17. apríla 2005. Začínali sa bikrosové preteky v Přerove.

„Na štartovacej čiare mi mysľou preletela myšlienka, že sa mi niečo zle stane,“ spomínal Bekim. Tento svoj vnútorný hlas (v parapsychológii a psychotronike sa takýto jav nazýva prekognícia – pozn. autora) však ignoroval. Vyštartoval, no na zradnej „trojvlne“ prišiel pád. Jeho profesionálnu kariéru cyklistu ukončili zlomený C4 a rozdrvený C5 stavec, ktoré zatlačili miechu. A na štarte vedome potlačená prekognícia sa naplnila.

Bekimu hrozilo ochrnutie od krku dole. V Olomouci podstúpil náročnú operáciu, ktorá bola úspešná. Ale… Verdikt lekárov bol neúprosný – na nohy sa už nikdy nepostaví.

• Ak má človek niečo v hlave, dá sa to…

Počas rehabilitácie v Kováčovej mu najviac pomáhalo pozitívne nazeranie na svet zakódované hlboko v génoch. Keď s ním necvičili rehabilitačné sestry, ležiac na posteli zavrel oči a predstavoval si, že hýbe prstami na nohe. Po niekoľkých týždňoch s nimi skutočne pohol.

Keď to nadšene oznamoval svojej rehabilitačnej sestre, tá ho schladila otázkou – A čo chceš chodiť na prstoch? A tak si začal predstavovať, že dvihne nohu až k hlave. Aj to sa mu po niekoľkých týždňoch podarilo… I keď nohu dvihol len o centimeter, dva. Pri jeho diagnóze je však aj centimeter veľké víťazstvo.

Vo svojom snažení, kedy myseľ prikazuje prerušeným nervovým cestám stavať mosty a prenášať signál až k svalom, pokračoval ďalej. A keď prišiel na plánovanú kontrolu do Olomouca, lekári žasli – Bekim sa skutočne postavil.

Na verejných vystúpeniach tento svoj boj mysle s reálnymi fyziologickými defektmi často spomína. Nie preto, aby sa chválil. Bekim sám seba predkladá ako reálny dôkaz, že myseľ vyhráva nad telom. „Nekŕmi“ okolie akademickými teóriami, ale prežitým a vyhraným bojom. Otvorene hovorí o tomto období preto, aby si iní z neho brali príklad v tom, že ak má človek niečo v hlave, chce niečo dosiahnuť, tak sa to dá. Len musí chcieť a musí ísť vytrvalo za svojím cieľom.

• Cvičí, posilňuje, rehabilituje a blíži sa k cieľu

Bekim Aziri však ešte nejasá, nedvíha ruky do víťazného gesta. Vie, že jeho myseľ už nejednu bitku s telom vyhrala, ale to nie je koniec. Ešte nie je v cieli. Je presvedčený, že raz bude znovu chodiť. Nie tak, ako pred úrazom. Azda s pomocou palice či inej opory, ale chodiť bude. A tomuto cieľu sa plne podriaďuje. Cvičí, posilňuje, rehabilituje. A pomaly, pomaličky sa k nemu približuje.

Keď má „dobrý“ deň, urobí aj niekoľko málo krokov bez akejkoľvek cudzej pomoci. A znovu tým dokazuje svoju vnútornú silu, presvedčenie, že ak  je niečo v hlave… A v tom je príkladom, vzorom… cestou, po ktorej by mohli kráčať mnohí telesne postihnutí.

• Video, pozerateľnosť ktorého neustále stúpa
  

Teraz však o inom. Poďme „žiť“. Bekim nemá prakticky s ničím problém. Väčšinu vecí rieši otvorene, aj keď neraz svojsky. Je stelesnením energie, úsmevu a ostrého humoru. Búra mnohé predsudky a ukazuje nám všetkým, že život s hendikepom nie je žiadna tragédia.

Keď ho v začiatkoch už unavovalo odpovedať na otázky – čo sa ti stalo, ako sa ti to stalo, čo ťa postihlo? – s kamarátom natočil o svojom úraze video. A potom ho „zavesil“ na YouTube. Eviduje už viac ako 265-tisíc vzhliadnutí. Na svojich profiloch ho zdieľajú desiatky ľudí. Bekim na verejne prístupnú stránku dal bez problémov to, o čom mnohí zdravotne postihnutí mlčia, nechcú hovoriť, k čomu im je bolestivé vracať sa. Bekim sa k tomu postavil úplne naopak –  nemá čo tajiť, nemá sa za čo hanbiť. Stalo sa. Mal úraz, ochrnul. Život ale ide predsa ďalej.

Tri roky po úraze Bekim skákal z lietadla, v tandeme lietal na rogale. Kamaráti mu pevne uviazali nohy k pedálom bicykla a pustili ho dole kopcom. Viezol sa už aj na motorke. Na vozíku sa dal zhodiť do vody, inokedy do doskočiska plného molitanových kociek. Nahovoriť sa dal, či skôr kamarátov nahovoril na mnohé „psie kusy“.

• Niektorí ľudia maličkosti povyšujú na dôležitosti

Bekim vďaka dobrým kamarátom, ktorí ho sprevádzajú či zoberú so sebou a pomáhajú mu, často cestuje po svete. Potom svoje pocity, „trapasy“, príhody vtesnáva údajne do najtvrdších stand up comedy vystúpení na Slovensku. A aby sme nezabudli,  Bekim repuje, nahráva, zabáva sa. Proste žije a ostatným vozičkárom dáva príklad, že nemajú byť schovaní za dverami svojho bytu. Majú sa vykašľať na hlúpe pohľady netolerantných ľudí, ktorí na vozičkára „čumia“ ako na zjavenie.

Práve „život“ medzi ľuďmi ho neraz konfrontuje s tým, ako niektorí maličkosti povyšujú na dôležitosti. Tomu skutočne vôbec nerozumie. Všimol si, že niektorí neraz plačú nad brutálne nepodstatnými vecami, ako je napríklad gram tuku na bruchu navyše. Pritom v živote sú omnoho podstatnejšie veci. Bekim je presvedčený, že je to proste ľudská zakomplexovanosť, ktorá sa prejavuje potom aj vo vzťahu k vozičkárom.

„Život na vozíčku nie je o tom, aby ma ľudia ľutovali. Ja chcem žiť normálne a urobím pre to všetko. Bolo by fajn, keby aj iní ľudia pozerali na život pozitívne, tak ako sa snažím ja,“ vyjadril sa raz Bekim.

Foto: archív ba

(j.szabo@vozickar.sk)