Niečo za niečo je niekedy morbídna zámena

Každý človek je jedinečný. Áno, je to otrepané klišé, ale je to pravda. Neodlišujeme sa navzájom iba vzhľadom, kombináciou charakterových čŕt, temperamentom či svetonázorom. Jedinečné osobnosti z nás robia aj naše túžby. To, akým smerom by sa mal uberať náš život, väčšinou závisí od toho, ako máme nastavený rebríček hodnôt. Tiež od toho, čo dôležité nám v živote chýba. O čom si myslíme, že keby sme to mali, dosiahli by sme životné šťastie, alebo aspoň spokojnosť. Niektorí túžia po veľkej rodine, iní po úspešnej kariére, ďalší po cestovaní. Jednoducho, v živote platí, že vždy je niečo za niečo.

Túžob, ktoré môže človek mať, je nespočetné množstvo a skutočne sú závislé od jedinečnosti každého jednotlivca. Jednu túžbu máme ale všetci spoločnú – byť zdraví. Alebo nie až tak úplne všetci si zdravie želajú?  To je otázka, ktorú si položí každý po vzhliadnutí jedného filmu či prečítaní si informácií o jednej zvláštnej chorobe.

• Film o ľuďoch, ktorí túžia byť imobilní

Niečo za niečo (v origináli Quid Pro Quo) je americká dráma z roku 2008. Scenárista Carlos Brooks sa ujal i réžie filmu. Hlavné úlohy v tejto kritikmi aj verejnosťou veľmi rozpačito prijatej snímke zveril Nickovi Stahlovi a Vere Farmigaovej.

Nick Stahl stvárnil postavu Issaca Knotta, muža, ktorý je dvadsať rokov, od svojich ôsmich rokov, pripútaný na invalidný vozík. Jeho život osudovo zmenila dopravná nehoda, ktorú zavinilo sedemnásťročné dievča. Jej vinou musí stráviť zvyšok života na vozíku. Jej vinou prišiel o takmer všetky detské radosti a sny. A jej vinou sa v útlom veku stal sirotou, lebo pri havárii zahynuli jeho rodičia.

Príbeh filmu Niečo za niečo začína v okamihu, keď rozhlasová stanica, v ktorej  Issac pracuje, dostane tip na zvláštnu tému. Anonymný zdroj tvrdí, že v miestnej nemocnici chcel nejaký chlapík zaplatiť lekárovi 250-tisíc dolárov za amputáciu nohy. Zdravej! Dôvod? Vraj, chce byť imobilný, chce svoj život prežívať na invalidnom vozíku. Na dôvažok informátor dodal, že po amputácii zdravej nohy túžia aj iní.

Issac sa rozhodne overiť si pravdivosť týchto informácií u „svojej“ zdravotnej sestry. Tá mu potvrdí, že takí ľudia sa v nemocnici skutočne zjavili. A cynicky dodá, že boli odmietnutí, lebo ponúkaná suma za amputáciu je príliš nízka. Vraj, koľko lekárov a personálu by sa muselo „operácie“ zúčastniť, koľko by sa zaplatilo za prenájom prístrojov, operačnej sály… Ponúkaných 250-tisíc tieto náklady nepokryjú.

Issac sa pomocou e-mailovej komunikácie dostáva bližšie k skupine ľudí, pre ktorých je život na invalidných vozíkoch najvyššou túžbou. Na scénu vstupuje reštaurátorka Fiona, ktorú stvárňuje herečka Vera Farmiga. Tá Issacovi sľúbi, že ho zoznámi so svojím priateľom túžiacom po imobilite. Ale chce niečo za niečo. Najprv jej má vyrozprávať svoj životný príbeh. Hlavne chce vedieť, ako sa cíti na invalidnom vozíku, ako prežíva svoju invaliditu, na čo myslí.

• Niečo za niečo je aj túžba zdieľať osud imobilného

Pri prvej návšteve u nej doma Issac zažije šok. Fiona vyjde z izby s ortézami na obidvoch nohách. A vysloví rozhodnutie, že na druhý deň, konečne, po prvý raz v živote vyjde do ulíc na invalidom vozíku. V tomto momente sa začína rozvíjať druhá dejová línia príbehu Niečo za niečo. V nej je vskutku reálne vykreslený komplikovaný vzťah Issaca s nerozhodnou, náladovou, raz blízkou, inokedy vzdialenou Fionou.

Spoznávajúc jeden druhého, Issac začína pochybovať o vyslovovaných túžbach svojej novej (aj intímnej) priateľky byť imobilnou. Raz slovko, inokedy pol vety si skladá ako puzzle do nového obrazu. Keď už vidí jasne jeho obrysy, opýta sa Fiony priamo. Tá sa zaskočená okamžite prizná – áno, bola to ona, čo v sedemnástich vrazila do ich auta. Ona je zodpovedná za to, že je Issac zmrzačený a musel vyrastať ako sirota. Issacovi vysvetľuje, že jej vina ju trápi celý život. A nevie, ako ju má odčiniť. Preto si vsugerovala, že Issaca poteší aspoň tým, že bude túžiť zdieľať jeho osud.

No v momente, keď túto myšlienku vysloví nahlas, plne si uvedomí jej absurdnosť, až obludnosť. A preto sa jednoducho „vyparí“. Issac ju nenájde doma, v práci, ani u jej mamy. Je nenávratne preč. A tak ostal len príbeh, ktorý Issac vo filme Niečo za niečo vyrozpráva svojim rozhlasovým poslucháčom.

• Nejasný záver filmu, zastretý hmlou bezvýznamnosti

Príbeh filmu Niečo za niečo je vo viacerých ohľadoch rozporuplný. Hlavný dôvod tkvie v tom, že hoci sa film na začiatku snaží divákovi predostrieť kontroverznú tému ľudskej túžby po imobilite, robí to veľmi povrchne. Divák má pri sledovaní filmu oprávnený pocit, akoby sa z neho táto úvodná myšlienka úplne vytratila. Rovnako, ako sa z deja príbehu vytratila skupina Fioniných priateľov skutočne túžiacich po amputácii zdravej nohy.

Dej filmu Niečo za niečo je v druhej časti postavený už len na pohnútkach túžby po invalidite samotnej hlavnej hrdinky. Tie sú však predvídateľné, ľahko čitateľné. A vnímavému divákovi prezradené možno až prirýchlo. Omnoho skôr ako svoje pochybnosti Issac nahlas vysloví.

Navyše, samotný záver filmu je nejasný, zastretý hmlou bezvýznamnosti. Skupinka ľudí túžiacich po invalidite z iracionálnych duševných defektov sa už neobjaví. Ich pohnútky nikto neskúma, nevysvetlí. A aj útek  Fiony od Issaca je nedospievanou piesňou tohto filmu.

• Túžba po invalidite nie je výplodom fantázie filmárov

Áno, hoci to znie nepredstaviteľne, až morbídne, skutočne existujú ľudia, pre ktorých je túžba po imobilite najkrajším snom. Táto psychická porucha má dokonca aj svoje meno – Body Integrity Identity Disorder (BIID). So syndrómom BIID je človek presvedčený, že jeho telo nevyzerá v momentálnej podobe tak, ako by malo. Vo väčšine prípadov sa domnieva, že jedna alebo viac končatín nepatria k jeho telu. A preto túži po ich amputácii,  hoci sú z lekárskeho hľadiska zdravé. Rovnako ako vo filme Niečo za niečo.

Najčastejšie vraj ľudia trpiaci syndrómom BIID túžia po amputácii ľavej nohy nad kolenom. Ale takisto môžu pociťovať túžbu po amputácii rúk, ochrnutí, či dokonca po strate zraku alebo sluchu. Štatisticky vraj touto psychickou poruchou najčastejšie trpia muži, belosi stredného veku. Odhaduje sa, že s týmto syndrómom žije jedno percento svetovej populácie.

Príčiny vzniku BIID sú neznáme. Jednou z vedeckých lekárskych teórii je, že ide o neurologické zlyhanie vnútornej mapovacej funkcie mozgu, ktorá je umiestnená v pravom mozgovom laloku. Vedci predpokladajú, že v dôsledku jej zlyhania človek nie je schopný začleniť danú končatinu do vnímania fyzickej podoby svojho tela. Ďalšia z teórii hovorí, že syndrómom BIID môže začať trpieť človek vtedy, ak vo svojom útlom veku spozná postihnutého človeka. Dieťa vraj môže nadobudnúť pocit, že jeho telo by malo vyzerať presne tak ako telo handicapovaného  človeka. V jeho myslení akoby sa menilo niečo za niečo iné, odporujúce realite.

• Utrpela niekoľko vážnych zranení, neochrnula však

Toto bude, zrejme, aj prípad Angličanky Chloe Jenings-Whiteovej (61), ktorá, ako sama tvrdí, od detstva závidela svojej tete jej ochrnutie. Tá zostala pripútaná na invalidný vozík ako dvadsaťročná po páde z bicykla. Chloe preto už odmalička skúšala rôzne, aj riskantné, športy v nádeji, že sa jej „podarí“ spôsobiť si úraz, následkom ktorého bude nutná amputácia niektorej končatiny.  Túžila aj po poranení chrbtice, aby čiastočne ochrnula. Chloe počas svojho života utrpela niekoľko skutočne vážnych zranení, ale vždy sa z nich vystrábila bez trvalých následkov.

Napriek tomu dnes používa invalidný vozík a predstiera, že ochrnutá je. Dokonca bola pre svoju túžbu po ochrnutí ochotná vzdať sa práce výskumníčky na Cambridgeskej univerzite. Chloe sama seba za blázna nepovažuje. Tvrdí, že len trpí chorobou, ktorej málokto rozumie. A je rada, že nie je jediná s touto diagnózou.

(s.zahumenska@vozickar.sk)

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie  články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/nedotknutelni-pribeh-napisany-zivotom/

https://www.vozickar.info/ludwig-guttmann-zakladatel-paraolympiady/

https://www.vozickar.info/z-poslednych-sil-film-o-vozickarovi/

https://www.vozickar.info/kapitan-cain-cynicky-kriminalista-na-voziku/