Opatrovatelia majú (oprávnene) na štát ťažké srdce – správa sa voči nim hlboko nemorálne

Ako by ste nazvali človeka, ktorému pomáhate plniť jeho pracovné úlohy a dozviete sa, že za rovnakú prácu platí inému viac? Pritom vaše náklady na danú činnosť sú výrazne nižšie. A ako by ste nazvali zamestnávateľa, ktorý sa chová rovnako? Lezú vám do úst pomenovania Špina, „Sketa“, Vydriduch?

Vážte slová vážení, aby ste „nezakopli“ o Občiansky zákonník – ochrana osobnosti § 11 – 17. Štátni úradníci sú totiž duše citlivé, radi sa oháňajú kdejakými hrozbami a konzekvenciami. A práve ich sa nasledujúce riadky týkajú. Ideme totiž poukázať na to, že v prenesenom význame sa takto správa štát v zastúpení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A tými poškodzovanými, zaznávanými a znevažovanými sú opatrovatelia svojich ťažko zdravotne postihnutých príbuzných.

Viem, sú to tvrdé obvinenia, ale fakty nepustia. Začnime tým, že podľa ústavy, medzinárodných právnych noriem a aj podľa slovenských zákonov je štát povinný postarať sa aj o všetkých trvalo zdravotne znevýhodnených občanov. Opatrovatelia celodennou starostlivosťou o svojho chorého príbuzného teda robia to, čo by inak musel zabezpečiť štát. Pritom v prípade „domácich“ opatrovateľov ide o 24-hodinovú „službu“ sedem dní v týždni. Je to práca ďaleko presahujúca Zákonníkom práce povolený maximálny objem pracovného času.

• Opatrovatelia dostávajú od štátu (stále) len žobračenku

Takže základné (pracovné) vzťahy sú zrejmé. A logická je aj nasledujúca otázka: Čo za túto pomoc dostane opatrovateľ od štátu?

Bolo že to v novembri minulého roka (samo)chvály, keď poslanci schválili zvýšenie príspevku na opatrovanie v závislosti od počtu opatrovaných osôb z 220,52 na 247,61 eur mesačne. Táto zmena sa týka viac ako 33-tisíc opatrovateľov. Pre drvivú väčšinu z nich je to jediný príjem a pre mnohé rodiny spolu s dôchodkom postihnutého je to jediný existenčný zdroj financií.

Teraz pristúpme k prvému porovnaniu. Priemerná mzda zamestnanca v zariadeniach sociálnych služieb bola k 1. januáru tohto roka 638 eur. Minimálna mzda je vo výške 435 eur, hodinová mzda nesmie byť nižšia ako 2,50 eura. Hranicu rizika chudoby jednočlennej domácnosti predstavuje 4 171 eur ročne, mesačne teda ide o sumu takmer 348 eur. Máte pocit, že niektorého z týchto štátom stanovených finančných limitov sa „chytá“ žobračenka (247,61 eura), ktorú dostávajú naši opatrovatelia od štátu?

A to nie je všetko. Každý zamestnanec je automaticky poistený v nezamestnanosti a má nárok na nemocenské dávky. Avšak opatrovatelia, ktorí štátu dobrovoľne pomáhajú a šetria mu nemalé finančné prostriedky, tieto základné práva/istoty nemajú zaručené. Nielen z tohto pohľadu si pomoc opatrovateľov štát vôbec neváži. Ba naopak…

Prácu „domácich“ opatrovateľov, zdá sa, štát znevažuje a nedoceňuje. Ako inak nazvať skutočnosť, že podnikateľským subjektom, ktorí sa o seniorov a ťažko zdravotne postihnutých ľudí starajú kvôli dosiahnutiu osobného zisku, dávajú omnoho viac financií ako opatrovateľom. Dôkazom tohto tvrdenia je financovanie sociálnych služieb, ktoré sú originálnou kompetenciou samosprávy, v každom samosprávnom kraji.

• Spolufinancujú nemalou sumou aj privátne zariadenia

Pozrime sa bližšie napríklad na sociálnu politiku Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK). Tohto roku pre sociálnu oblasť poslanci vyčlenili viac ako 36 miliónov eur. Vo svojej pôsobnosti má kraj 26 zariadení sociálnych služieb, prostredníctvom ktorých poskytuje služby pre klientov na 51 pracoviskách vo všetkých regiónoch Žilinskej župy.

“Kapacita našich zariadení je 3 292 klientov, pričom ide o domovy sociálnych služieb, špecializované zariadenia, zariadenia podporovaného bývania i zariadenia pre seniorov, ktoré poskytujú ambulantnú alebo týždennú pobytovú formu starostlivosti. Rovnako zabezpečujeme výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,” dozvedeli sme sa z písomnej odpovede od Lenky Zátekovej, hovorkyne ŽSK.

Ako dodala, okrem vlastných zariadení sa župa podieľa aj na spolufinancovaní neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Konkrétne ide o šesť domovov sociálnych služieb s kapacitou 54 klientov určených na celoročný pobyt. K týmto zariadeniam treba prirátať ďalšie štyri špecializované zariadenia s kapacitou 71 klientov (36 pre celoročný pobyt a 35 klientov ambulantnou formou). Otvorené je aj jedno zariadenie podporovaného bývania s kapacitou päť klientov pre celoročný pobyt.

“Mesačne spolufinancujeme starostlivosť v súkromných zariadeniach priemerne vo výške 380 eur na jedného klienta,” uviedla L. Zátekovej.

Vo väčšine krajov bude táto suma zrejme približne na tej istej úrovni. Takže opatrovatelia obetavo sa starajúci o svojich príbuzných dostávajú menej o 132,39 eura. Rovnaký meter pri ohodnotení tej istej práce teda štátu očividne chýba.

• O postihnutého sa starajú 24-hodín denne sviatky, piatky

A teraz iné, znovu tragické, porovnanie, na ktoré poukazujú opatrovatelia. Zamestnanec v akomkoľvek zariadení sociálnych služieb má klasické pracovno-sociálne istoty. Podľa Zákonníka práce presne stanovený pracovný čas, príplatky za nadčasy, za prácu počas nedieľ a sviatkov, platenú riadnu dovolenku, dôchodkové a zdravotné poistenie…

A aké istoty majú „domáci“ opatrovatelia? Žiadne! O svojho zdravotne postihnutého sa starajú 24-hodín denne sviatky, piatky. Pripomíname, že za mizerných 247,61 eur a nech sa deje, čo sa deje, štát im nepridá ani cent.

Ak by veľkou náhodou niektorí opatrovatelia mali na to, aby išli na dovolenku, najprv by museli riešiť problém, čo s opatrovaným. Za svoju dennú mzdu (8,25 eura) by ťažko za seba našli dočasnú náhradu. V súčasnosti síce niektoré súkromné zariadenia sociálnych služieb už ponúkajú možnosť krátkodobej starostlivosti o seniora či zdravotne znevýhodnenú osobu. To však tiež nie je pre opatrovateľov akceptovateľnou možnosťou. Poplatok za celodennú starostlivosť sa totiž v takýchto zariadeniach pohybuje v rozmedzí od 30 do 35 eur a viac. A túto sumu z pohľadu opatrovateľov, ktorí od štátu dostávajú menej ako je hranica chudoby, isto nie je potrebné komentovať.

Keď opatrovateľ ochorie, štát mu znovu nič nezaplatí. Ešte tragickejšia situácia nastane, keď ochorie opatrovaný a je umiestnený v ústavnej nemocničnej starostlivosti dlhšie ako mesiac. Opatrovateľ nedostane ani cent, takže ostane bez akéhokoľvek príjmu. Rada, ktorú sme si ako odpoveď na takú situáciu prečítali od jedného osloveného úradníka, bola úplne absurdná. Vraj opatrovatelia sa v tom čase môžu niekde brigádnicky zamestnať. Buď ten úradník bol arogantný ignorant alebo nehovoril pod vplyvom „reality“. Opatrovatelia v takejto situácii predsa nevedia, ako dlho bude opatrovaný v nemocnici. A ani len v Bratislave neleží brigádnická práca na chodníku čakajúc, až ju niekto zdvihne. Navyše, kto zamestná človeka, ktorý ho vopred upozorní, že keď opatrovaného prepustia z nemocnice, zo dňa na deň mu odíde z práce?

• Kým príspevok nenahradí mzda, amorálnosti sa štát nezbaví

Je nám ľúto, že iba mapujeme neprávosti, ktorými sú vytrvalo ubíjaní opatrovatelia, no neponúkame žiadne riešenie. Žiaľ, nemáme čo ponúknuť. Základná premisa vzťahu opatrovatelia a štát je totiž jednoznačná. Opatrovatelia, ktorí sa aj na úkor vlastnej pracovnej kariéry a osobného pohodlia začali   starať o svojho ťažko zdravotne postihnutého príbuzného, sa zachovali vysoko morálne. Avšak štát, ktorému opatrovatelia svojím morálnym rozhodnutím výrazne pomáhajú, ako sa vyjadril jeden opatrovateľ, sa voči nim správa hlboko nemorálne.

Nemorálna je už samotná podstata meritórneho označenia pláce za domácu opatrovateľskú prácu. Opatrovatelia za celodennú starostlivosť o chorých (za štát), za vykonávanie práce opatrovateľa, kuchára, učiteľa, rehabilitačného pracovníka, ošetrovateľa, psychológa… dostávajú „príspevok“ na opatrovanie. Dovolíme si veľmi jasne a nahlas povedať, že kým to bude len „príspevok“, štát sa nálepky nemorálnosti len veľmi ťažko nezbaví. A to aj keď príspevok za opatrovanie bude každý rok dvíhať o nejaké tie (mizerné) percentá, pretože to nie je systémové riešenie problému.

Opatrovatelia predsa vykonávajú prácu za štát, navyše s omnoho nižšími nákladmi v porovnaní s jeho zariadeniami sociálnych služieb. Mali by preto dostávať riadnu mzdu s náležitými odvodmi. A tá je podľa Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb pre ošetrovateľov a opatrovateľov na Slovensku v roku 2017 priemerne na úrovni minimálnej mzdy (435 eur).

Okrem nemorálneho finančného ohodnotenia si štát z opatrovateľov, ktorí odídu na dôchodok, „vyrába“ nových (takmer) sociálne odkázaných občanov. Veď v súčasnosti platí dôchodkové poistenie za rodiča, ktorý opatruje dieťa, tak dlho, ako sa o neho stará. (Pred prijatím minuloročnej novembrovej novely zákona to bolo 18 rokov.) Podľa údajov z ministerstva po 18 rokoch poistenia by mal mať takýto rodič nárok na dôchodok vo výške 127 eur. A po 40 rokoch poistenia mu vznikne nárok na dôchodok 311,10 eura, čo je výška minimálneho dôchodku.

• Opatrovatelia nad seba postavili dobro svojho blízkeho

Na záver ponúkame, priznávame, značne nadnesené, za vlasy pritiahnuté prirovnanie. Ak opomenieme morálku, s ktorou sa štát, ako vidno, nemôže veľmi hrdiť, nevyplatenie mzdy za odvedenú prácu je v našom štáte trestným činom (§ 214 Trestného zákona). Vieme si predstaviť, aký krik by spustili odbory, keby sa také neprávosti diali v pracovnom kolektíve v ktoromkoľvek sektore národného hospodárstva.

Opatrovatelia trvalo sa starajúci o svojich ťažko zdravotne postihnutých príbuzných robia to, čo je povinný zabezpečovať štát. Preto v prenesenom význame môžeme štát vnímať ako zamestnávateľa a opatrovateľov ako zamestnancov. Pri takto vytvorenej pracovnej paradigme by bolo načase, keby sme my všetci, ako pomyselné odbory, spustili solidárny krik volajúci po zmene. Po zmene v prospech ľudskosti. Po zmene sociálnych istôt a nevytvárania občanov druhej kategórie z ľudí, ktorí sa chovajú vysoko morálne. Opatrovatelia totiž dobro svojho blízkeho povýšili nad svoje osobné dobro. Dôstojný život zdravotne postihnutého povýšili nad svoje osobné životné ciele a predsavzatia. A za to si zaslúžia niečo viac ako len (podľa kresťanskej filozofie) posmrtnú odmenu.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/poistovne-su-restrikcne-molochy/

https://www.vozickar.info/imobilni-prehrali-uz-vlani/

https://www.vozickar.info/konecne-mame-eurokluc-na-slovensku/

https://www.vozickar.info/zdravotne-postihnuti-budu-moct-prijimat-dary/