Športovec, ktorého zlomený stavec nezlomil
Toto roku oslávi okrúhlu päťdesiatku. A bude bilancovať. Ako vraví klasik – pohľad späť rozjasní cesty vpred. Známy český športovec Tomáš Mošnička však bude musieť pri hodnotení svojej životnej púte pri príležitosti životného jubilea striktne kategorizovať prežité jednou hraničnou situáciu a použiť veľavravné predložky – pred a po.
V obidvoch životných etapách bude dominovať šport. Šesťkrát na stupni víťazov majstrovstiev ČR v sidecarcrose a množstvo reprezentačných štartov, včítane majstrovstiev sveta vykresľujú etapu života pred pretekmi v Kramolíne, dedinke neďaleko mesta Nepomuk v Plzenskom kraji. Tomášovu jazdu 30. apríla 1995 neukončila šachovnicová zástavka, ale prudký náraz. Trieštivá zlomenina driekového stavca ho po havárii pripútala na invalidný vozík. A od tejto hraničnej situácie sa bude odvíjať nasledujúci rozhovor.
-
Športovca z letargie prebudila výzva zo Slovenska
- Aké pocity a prvé myšlienky ostali vryté do pamäte aj dvadsať rokov po havárii, ktorá vám obrátila život naruby?
– Hneď po úraze som vedel, že je zle. Necítil som si nohy, zlomený stavec bolel, ako keď zubárka zavŕta do nervu… ale desaťkrát viac. Prostredie na jednotke intenzívnej starostlivosti pripomínalo skôr patológiu, zlý prístup personálu od sestier až po primára a k tomu pocit, že moje ochrnutie stúpa každým dňom vyššie a vyššie… Vtedy som si myslel, že zomieram.
Nikto ma o mojom zdravotnom stave neinformoval. Stále som bol presvedčený o tom, že ako aktívny športovec to dáko „rozchodím“. Až na rehabilitácii vo Vinohradskej nemocnici som sa dozvedel, že zvyšok života strávim na invalidnom vozíku. Chvíľu trvalo, kým som túto informáciu prijal, akceptoval som svoj budúci stav.
- Ako motorkárovi, ktorý mal doplnkový šport beh, bicyklovanie, veľa posilňoval zrejme netrvalo dlho, aby sa znovu, aj keď v inej podobe, vrátil k športu…
– Nooo, po takej radikálnej zmene to nie je o fyzickej zdatnosti a pripravenosti. Po úraze som mal také, nazval by som to, slabšie obdobie. Trvalo asi rok. Popíjal som, fajčil, na šport som nemal ani pomyslenie. Z letargie ma prebrali kamaráti. V nejakom časopise naďabili na článok o vozičkárovi zo Slovenska, ktorý súťažne vzpiera, preteká na handbike. To bol ten impulz, zlom, kedy som sa dal presvedčiť na návrat, kedy slovko športovec opätovne začalo nadobúdať svoj jasný význam.
- Takže ako „nový človek“ ste začali so vzpieraním?
– Áno, v bench presse, čo je silové cvičenie, pri ktorom súťažiaci leží na lavičke a dvíha činku od hrude do vystretých rúk, som to dotiahol celkom ďaleko – zlato z majstrovstiev sveta, 3. miesto z majstrovstiev Európy, dva tituly majstra Slovenska, šesť titulov majstra Česka, nejaké národné rekordy… Až raz som si pri dvíhaní 215-kilogramovej činky odtrhol prsný sval.
- Také zranenie neraz vyvolá „blok“, ktorý bráni pretekárovi dvíhať veľkú záťaž. Aj vy ste si to prežili a preto prišiel čas na zmenu športového zamerania?
– Presne tak, v bench presse som už nemohol stúpať vyššie. Ako v iných športoch, aj pri vzpieraní je to neustály boj telesná váha verzus výkon. Preto som kvôli udržaniu ideálnej hmotnosti mal doma handbike. A tak som, keďže som nemohol vzpierať, viac bicykloval. V tom čase som sa zoznámil s Honzom Tománkom, aktívnym pretekárom na „ručnom“ bicykli. Raz prišiel za mnou a hovorí mi – o týždeň sú preteky. Ideš! Ja mu na to – nejdem. A on mi zakontroval – ale ideš. Išiel som a odvtedy ako aktívny športovec jazdím na handbike. Len chcem skromne poznamenať, že som vďaka bicyklovaniu schudol takých 40 kilogramov.
- Ovocie z náročných tréningov nenechali na seba dlho čakať – vymenovanie množstva majstrovských titulov, víťazstiev v etapových a pohárových súťažiach by zabralo príliš veľa miesta. Spomeňme len jeden doposiaľ neprekonaný – ste prvý handbiker, ktorý dokázal získať v jednej sezóne Český pohár na ceste, aj na horských handbike. Aké výkonnostné ciele si dávate pre rok 2016?
– V závere minuloročnej sezóny som porážal úradujúceho víťaza seriálu Európskeho pohára EHC – European handbike Circuit, čo je veľmi motivujúce. Takže v tejto súťaži myslím na najvyššie umiestnenie. Avšak každý, kto sa v tejto súťaži pohybuje, vie, že v mojej kategórii je minimálne desať ďalších pretekárov, ktorí môžu mať tie isté ambície. Takže uvidíme, kto sa do aktuálneho ročníka prihlási a ako to všetko v závere sezóny dopadne. Úspešné účinkovanie v Európskom pohári považujem za tohoročnú prioritu.
-
Hendikepovaný športovec sa odbije reklamnými predmetmi
- Je hendikepovaný športovec v Česku finančne podporovaný zo strany štátu či klubu? Dostávate peniaze na svoju športovú činnosť od paraolympijského výboru, štátnych orgánov či konkrétneho športového združenia?
– V súčasnej paracyklistike, aj medzi handbikermi je čoraz viac profesionálov, a pokiaľ im má človek konkurovať, musí ísť do toho naplno, aj finančne. Aj keď mám určitú podporu od klubu, je to skôr vo forme zľavy pri kúpe oblečenia, materiálu a pod. Vždy sa rozosmejem, keď od známych po vyhraných pretekoch dostávam otázku – koľko si vyhral, čo si za víťazstvo ako športovec získal? Aj keď cestné handbike spadá pod dve organizácie a ešte pod ministerstvo školstva a všetci sa prezentujú, aké robia preteky pre hendikepovaných, pravidlom býva, že odmena pre medailistov je len v podobe reklamných predmetov. Možno raz, dvakrát do roka sa stane, že víťazi dostanú aj finančnú odmenu. To je však z iných zdrojov, napríklad od mesta, kde je cieľ pretekov. Keď vezmete do úvahy cenu handbike a ostatné náklady, tak to je doslova trápne. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa chcem v budúcnosti sústrediť len na preteky v zahraničí.
- Táto situácia je v podstate rovnaká ako na Slovensku – kompetentní majú plno rečí o tom, ako je potrebné podporovať zdravotne znevýhodnených, no v reálnom živote na nich kašľú. Keď hendikepovaný športovec žiada konkrétnu finančnú podporu, odbijú ho konštatovaním, že nie sú peniaze, alebo ho doslova ignorujú. Ako to riešite vy?
– Aj keď mám nejakých sponzorov, väčšina nákladov na preteky ide z rodinného rozpočtu. Preto pracujem a ešte si aj privyrábam ako zámočník. Našťastie mi môj sponzor a zamestnávateľ v jednom vychádza v ústrety. Som pánom svojho času a sám si zadelím, kedy robím, športujem či rehabilitujem. Týmto som vo veľkej výhode oproti mnohým iným hendikepovaným športovcom, ktorí musia odrobiť klasických osem hodín v práci a až potom môžu myslieť na svoj šport.
- Spomínate svoju prácu… Povedzte nám o nej niečo viac, pretože tiež súvisí s pomocou hendikepovaným?
– Som šéfredaktorom portálu zijushandicapem.cz. Jeho zriaďovateľom je môj sponzor – azda najväčšia česká bezpečnostná agentúra spoločnosť D.I. Seven, ktorá zamestnáva ľudí s hendikepom. Pôvodnou myšlienkou bolo, aby hendikepovaní, ale nielen oni, našli na našom portáli všetky informácie v súvislosti so zamestnávaním zdravotne postihnutých. Postupne pribúdali nové informácie, zaujímavé témy, rady, rubriky, užívatelia a partneri, takže rozsah nášho internetového pôsobenia sa výrazne rozšíril.
Navyše, vedenie bezpečnostnej agentúry je presvedčené, že sú aj hendikepy, ktoré nie sú viditeľné, napriek tomu pomoc potrebujú. A preto podporujú deti v niektorých detských domovoch. V rámci našich aktivít zverejňujeme informácie aj z tejto oblasti a snažíme sa získať finančné prostriedky na prevádzku partnerských detských domovov.
- Na čo nové sa môžu tešiť návštevníci portálu zijushadicapem.cz tohto roku?
– Jedným z našich cieľov je prepojiť čo najviac organizácií pracujúcich v prospech hendikepovaných medzi sebou. Často sa totiž stretávam s tým, ako sa tieto subjekty sťažujú, že robia zaujímavé akcie pre postihnutých, no takmer nikto na ne nechodí. Som presvedčený o tom, že mnohokrát je na príčine nedostatočná informovanosť. Napríklad organizácia združujúca ľudí na invalidných vozíkoch organizuje akciu, ktorá by určite zaujala aj tých s amputovanými dolnými končatinami. Avšak organizácia združujúca „amputárov“ o tejto akcii vôbec nič nevie. Toto by som chcel prostredníctvom nášho portálu zmeniť.
A mojím osobným zámerom je príspevkami, ale aj osobne motivovať tých ľudí, ktorí napríklad po úraze omietajú plnohodnotne žiť, vzdávajú sa, rezignovali. Musíme ich presvedčiť, že s každým hendikepom sa dá žiť.
- Keďže sme slovenský portál, na záver si neodpustíme jednu kontroverznú otázku – Česko je v prístupe k hendikepovaným v porovnaní s konzervatívnym Slovenskom značne pokrokovejšie. Je v tejto oblasti niečo, čo by sa mohlo v Česku zlepšiť?
– Neviem, či je to u nás lepšie ako na Slovensku. Ja sa pozerám skôr na „západ“. Určite ma však vytáča prístup českých politikov, ktorí sami sebe zvýšili plat o 3-tisíc korún (111 eur) mesačne, no ja osobne som mal zvýšený dôchodok o 30 korún (1,11 eur). Teraz budem doplácať na nový invalidný vozík 5 – 12-tisíc korún (185 – 444 eur), oprava jedného zuba ma vyjde na 1 500 korún (55,5 eur). A to všetko pri výške dôchodku 9-tisíc korún (333 eur). Na druhej strane čítam v novinách, že štát dá 50 miliónov na Ukrajinu, 100 miliónov na utečencov… Tie peniaze mohli pomáhať našim ľuďom. Skutočne ma to štve. Priznávam ale, že to treba to vidieť aj v inej rovine – mohol som sa narodiť v Afganistane či niekde v Afrike a tam sa hendikepovaným o takej starostlivosti ako je v Česku ani nezdá. Takže…
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/snowboarding-si-nasmeroval-na-paraolympiadu/
https://www.vozickar.info/tenis-na-voziku-je-kralovskym-sportom-telesne-postihnutych/
https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/
https://www.vozickar.info/hendikep-povysil-na-zlate-vitazstvo/
https://www.vozickar.info/peter-selinga-biliard-musi-mat-clovek-v-srdci-a-hlavne-musi-chciet/
