Vozičkár a intímne vzťahy

Pokiaľ nie ste pripravení akceptovať názor odborníkov, že sexualita je pre dospelého človeka rovnako dôležitá ako dýchanie, prijímanie potravy, že je prirodzenou potrebou jeho bytia, potom tento príspevok nie je určený pre vás. Nečítajte ho ani v prípade, ak sa nestotožňujete s predstavou, že intímne vzťahy sú pre hendikepovaného jedinca rovnako dôležité ako pre zdravého človeka.

Nepravdivé mýty o citových vzťahoch

Uvedomujeme si, že táto téma je pre konzervatívne Slovensko prísne tabuizovaná. To však neznamená, že neexistuje. V nasledujúcich riadkoch neponúkame odborný prienik do tejto intímnej témy. Bude to skôr veľmi citlivý laický pohľad na to, ako je situácia v oblasti hendikepovaní a intímne vzťahy vnímaná u nás doma a ako danú problematiku riešia za hranicami Slovenska.

Rovnako ako v príspevku Vozičkár a nadväzovanie nových vzťahov, ktorý sme publikovali 24. júna 2015, zúžime si aj túto problematiku len na jednu podskupinu telesne hendikepovaných. A začnime tým, že jedným z najsilnejších nepravdivých mýtov je tvrdenie, že telesne hendikepovaní ľudia sú asexuálni. Ak je jedinec na invalidnom vozíku odmala, vraj nie je potrebné naučiť ho všetko podstatné o ľudskej sexualite, ani o prejavovaní partnerskej lásky. To je prvá nepravda! Ešte pomýlenejší je mýtus, že telesne hendikepovaný mladý človek nemôže byť sexuálne zneužitý a preto s ním netreba hovoriť o rizikách sexu.

Dva ďalšie časté mýty musíme tiež jednoznačne odmietnuť. Hendikepovaní vraj netúžia po manželstve a deťoch. Vo vedomí niektorých ľudí pretrváva mylné presvedčenie, že zdravotné znevýhodnenie jedného či oboch partnerov ani neumožňuje manželom naplniť všetky povinnosti vyplývajúce z tohto zväzku. To je čistý blud. Rola rodiča je súčasťou identity prakticky každého dospelého človeka a táto primárna biologická potreba nemá žiadny súvis s telesným hendikepom. Na túto mylnú predstavu nadväzuje ešte jeden nepravdivý mýtus – telesne hendikepovaní nemôžu mať či s telesne hendikepovaným nemožno mať skutočný sex. Tento pomýlený názor bez ďalších detailov stačí zavrhnúť informáciou, že odborná definícia pojmu – skutočný sex – neexistuje. Odborníci ani nemajú záujem tento pojem nejako definovať. Intímny vzťah má totiž mnohoraké (regulárne) podoby a formy.

Pacient s pakostnicou

Prvá skupina, ktorej sa téma vozičkár a intímne vzťahy bezprostredne týka, sú ľudia, ktorí žijú v partnerskom zväzku a k invalidnému vozíku ich pripútala nehoda, úraz alebo choroba. Pokiaľ pred takouto krízovou situáciou partneri nemali problémy v sexuálnej oblasti a odkázanosť na vozík negatívne neovplyvnila fyziologické pohlavné funkcie a vnemy, potom by žiadny problém nastať nemusel. Stačí sa stotožniť s názorom, že hendikep je trvalý defekt, ktorému sa musí prispôsobiť ten, kto ho má, ale aj ten, kto s ním žije.

Nevyhnutnou podmienkou fungujúceho sexuálneho života je teda poznanie limitov, čo vozičkár zvládne a čo už nie. Je síce pravdou, že už nič nebude také, aké to bolo pred tým, ale je veľa možností a foriem ako sa realizovať po pripútaní na invalidný vozík aj v intímnej sfére. V hraničných prípadoch odborníci odporúčajú nepenetratívne techniky, ktoré tiež patria do oblasti regulárneho intímneho života.

Avšak, čo robiť, ak problémom v intímnej oblasti, z jednej či druhej strany nie je neznalosť fyzických možností a schopností, ale psychika? Niekedy ju „vylieči“ jednoduchý príbeh o pacientovi s „obyčajnou“ diagnózou. Vo všeobecnosti je známe, že ak nechce človek, ktorému diagnostikovali dnu (pakostnicu) trpieť veľkými bolesťami kĺbov, musí zásadne zmeniť svoje stravovacie návyky. Niektoré potraviny má výslovne zakázané, nesmie na ne ani len pomyslieť. Vyhýbať sa musí konkrétnym jedlám alebo určitým technikám, technológiám ich prípravy. Niektoré suroviny si môže dopriať iba z času na čas, aj to len v malom množstve. Napriek týmto niekedy až drastickým zmenám v stravovaní nebol zaznamenaný jeden jediný prípad pacienta, ktorý by sa kvôli týmto obmedzeniam vzdal všetkej potravy a radšej zomrel od hladu.

Medziriadkový preklad tohto mikropríbehu (s nečakanou pointou), aby obsahovo zapadol do našej témy, azda nie je potrebný. Ten, kto po jeho vypočutí bude tvrdiť, že nepochopil, tak skôr pochopiť nechcel. A v takom prípade pomôže už len odborník.

V škole, doma, alebo… kde získajú informácie na tému sexuálne vzťahy?

Druhá skupina, ktorej sa téma vozičkár a intímne vzťahy bezprostredne týka, sú deti pripútané na vozík v pubertálnom veku a staršie. Keďže sme v úvode zdôraznili, že sa z nich preto nestali asexuálne bytosti, týka sa ich všetko súvisiace so sexuálnou výchovou. Tá je však na rozdiel od iných výchovných disciplín na Slovensku prísne posudzovaná z politického, náboženského či etického hľadiska. A časťou spoločnosti je to znovu silne tabuizovaná téma.

Rodičia sa musia sami rozhodnúť, či chcú, aby ich dieťa bolo aj v tejto oblasti odborne vzdelávané, alebo sa tejto výchove chcú venovať výhradne oni. Niekedy to ale v praktickom živote vyzerá tak, že škola nesmie, rodič nechce a tak deťom všetko podstatné ponúkne ulica (dnes aj internet). V prípade mladého vozičkára si však rodičia musia uvedomiť, že v sexuálnej výchove sú niektoré špecifická, ktoré mu lepšie vysvetlí a prípadnú praktickú časť výchovy lepšie zvládne odborník ako rodič.

Pokus zo začiatku tisícročia na tému sexuálne vzťahy vozičkárov

V obidvoch skupinách vozičkárov teda môže nastať situácia, že jediným vhodným riešením je odborná rada, pomoc. Na Slovensku však veľká ponuka v tomto smere nie je. Na jednej strane sú oficiálne lekárske či psychologické ambulancie. A potom už len viac či menej seriózne a dôveryhodné, neodborné internetové diskusie. Aj to v drvivej väčšine na českých a iných zahraničných portáloch.

Jediným nám známym pokusom zaoberať sa touto problematikou na otvorenom verejnom podujatí bola iniciatíva Borisa Klohna v roku 2001. Zorganizoval 1. interakčný seminár Láska, partnerstvo, erotika a sexuálny život telesne postihnutých ľudí, na ktorom vystúpili špecialisti z oblasti sexuológie, psychiatrie, psychológie, genetiky, náboženstva, sociálnej práce a špeciálnej pedagogiky. Druhý ročník tohto seminára sa už nekonal. A dodnes to je ojedinelá akcia pripravená na Slovensku.

Česká otvorenosť na citlivú tému – vzťahy, cit a sex

Už v susednom Česku je v porovnaní so slovenskou tabuizáciou téma intimity hendikepovaných vecou verejnou. Spracovávané sú diplomové práce na túto tému, noviny, časopisy zverejňujú dotazníky, ankety, vychádzajú prvé publikácie na túto téme. Na stránkach portálu vozickar.cz si záujemca otvorí samostatnú sekciu s viacerými domácimi i zahraničnými aktivitami organizovanými v prospech hendikepovaných.

Z posledného obdobia môžeme spomenúť iniciatívu Ligy vozičkárů, predstavitelia ktorej na 21. novembra 2014 v Brne zorganizovali verejnú diskusiu na tému Sexualita a sexuálna asistencia pre ťažko zdravotne postihnutých. Veľa aktivít v tejto oblasti v rámci Programu švajčiarsko-českej spolupráce vyvíja organizácia Rozkoš bez rizika.

Jedno z posledných podujatí pripravila Národná rada osôb so zdravotným postihnutím s Pardubickou univerzitou na 15. januára tohto roku. Na diskusné prednášky pod názvom Sex verzus hendikep bol vstup voľný. A napriek tomu, že v Česku nie je právne zakotvená sexuálna asistencia ako sociálna služba, bola to jedna z nosných tém na celom podujatí.

Ešte odvážnejšie zahraničné skúsenosti

Kým v Česku má sexuálna asistencia len pasívnu podobu, vo viacerých krajinách idú v skvalitňovaní života ťažko zdravotne postihnutých ešte ďalej. Už v roku 1992 izraelská sexuologička Ronit Aloni referovala o skúsenostiach so sexuálnymi terapeutkami vo svojej praxi. Vyškolené ženy pod lekárskym dohľadom viedli pacientov k znovuobnoveniu ich sexuality.

Vo Veľkej Británii si hendikepovaný môže objednať napríklad cez organizáciu TLC Trust sexuálnu pracovníčku alebo pracovníka. Sú vyškolení na všetky druhy postihnutí, pomôžu klientovi zbaviť sa napätia a objaviť telesnú rozkoš, hoci neraz len v podobe objatia či iného neintímneho kontaktu.

V Holandsku dostávajú hendikepovaní pacienti finančný príspevok od štátu na platené sexuálne služby. Užiť si ich môžu maximálne dvanásťkrát do roka. Sexuálna asistencia ako sociálna služba je súčasťou štátnej podpory skvalitňovania života hendikepovaných aj vo Švajčiarsku, v Dánsku, Taliansku či v Anglicku.

Veľmi intenzívne sa o tejto téme otvorene diskutuje vo Francúzsku. V Nemecku má diskusia o práve postihnutých na sexuálny život veľmi konkrétnu podobu. V celoštátnej televízii bol nedávno odvysielaný program Už žiadne tabu! Táto nemecká dokumentárna séria mapuje rôzne spoločenské témy, o ktorých sa verejne nehovorí. Jeden diel bol venovaný sexualite ťažko zdravotne postihnutých. Táto problematika bola rozobraná z viacerých uhlov pohľadu, aj s vyjadreniami a názormi hendikepovaných ľudí.

Na tému sex a hendikepovaný bolo spracovaných viacero filmov, poviedkových sérií či odborných filmových dokumentov. Niektoré filmy s touto tematikou boli premietané aj na filmových festivaloch. Je to proste téme, o ktorej sa čoraz otvorenejšie hovorí a určite sa o nej bude hovoriť stále viac a viac. Aj na Slovensku. Potvrdením tohto trendu je film Terapia, ktorý v piatok 26. júna odvysielala jedna slovenská televízia. Divákom ponúkla príbeh z osemdesiatych rokov minulého storočia, ktorý bol spracovaný na základe skutočných udalostí. Film opisuje život muža na prahu štyridsiatky, ktorý je desaťročia s celkovým ochrnutím tela po detskej obrne pripútaný na lôžko. Aj napriek svojmu hendikepu sa rozhodne najať profesionálnu sexuálnu terapeutku, s ktorou chce prísť o panictvo.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/vozickar-a-nadvazovanie-novych-vztahov/